Chyby existencie

Vymením psychiku, Značka: súrne!

28. února 2011 v 20:35 | Letície

Z času na čas sa intenzívne zamýšľam nad svojou osobou. Z času na čas premýšľam prečo som vlastne taká aká som. Veselá a zároveň smutná. Tichá a vo vnúrti tak hlučná. Večne zužovaná pocitmi, ktoré z ničoho nic prídu a ovládnu moju myseľ. Jeden bojuje s druhým a nakoniec je vo mne taký zmätok, že sama neviem čo vlastne chcem. Niekedy to aj samo prejde. Niekedy to vo mne ostane dlho...
Prečo som taká aká som? Zvyky, oblečenie a kopu iných vecí ide zmeniť, ale charakter zmením snáď len keby mi transplantovali mozog. Zas a znova ten istý kolotoč, pocit samoty a nevyužitia. Život pre prítomnosť, zužovaný myšlienkami o tom aká som zlá. Ach, keby to tak všetko išlo zmeniť. Keby som sa dokázala uvoľniť a správať sa k ľudom normálne. Tešiť sa s každodenného života. Áno, kopa ľudí hovorí, že sú na tom horšie a aj im to verím. Ale ani na pohľad ideálny život nie je vždy ideálny. Chcem byť ako každá iná. Tešiť sa, baviť sa, zbaviť sa komplexov a žiť naplno bez týchto čiastkových pocitov, ktoré z môjho tela robia jednu veľkú hubku. Absorbujem do seba veľa informácií, nálad, pocitov a udalostí, avšak opačným smerom to ide veľmi ťažko. Z času na čas nie je iného východiska, ako to dostať zo seba von slzami. Už to začína byť vážne... takže kto sa vymení?

Without future

9. února 2011 v 19:18 | Letície
Máj sa neúprosne blíži a ja vôbec neviem akým smerom sa uberať. Vlastne viem, ale čo keď to nevíde?
Som druháčka na gymnáziu a v máji si mám vybrať prídavné predmety a semináre k maturite. Na 90% si vyberám prírodovedný blok bez seminára z fyziky. Od malička je mojím snom byť veterinárkou. Posledných niekoľko mesiacov sa moje sny rútia ako domček z karát. Vybrať si ako maturitné predmety biológiu a chémiu by sa dalo zmáknuť, zmaturovať snáď zmaturujem. Ale čo potom? V československu sú všehovšudy len dve vysoké školy veterinárnej medicíny. Jedna v Brne a jedna v Košiciach. Príjímacie skúšky tvoria 80% bodov zo všetkých. Ale ak spravím skúšky neznamená to že ma zoberú s otvorenou náručou. Tí čo majú priemer 1.0, tí sú vysmiati a berú ich hneď po overení vysvedčení a automaticky dostávajú plný počet bodov. Ale čo tí priemerní ako ja? V týchto dvoch štátoch je minimálne milión študentov v mojom priemere. Možno si hovoríte, že som histerická nána v druhom ročníku. Ale ja si to nemyslím, pretože nemám žiadny iný cieľ. Chcem aby ma práca bavila. Náplňou môjho života sú zvieratá. Malé, veľké, chlpaté aj nechlpaté, nemé stvorenia. Premýšľam nad tým čo ak môj sen padne. Kde sa uplatním? Psychológia? Žurnalistika? Sociológia? Pedagogika? Nie ďakujem! Medicína je ešte jakš takš vhodné riešenie, ale neviem si predstaviť že by som 8 hodín sedela niekde na ambulancii a počúvala dôchodcov ktorým ruplo v krížach, alebo ako psychológ si miešať kávičku a počúvat rozvedené ženské. Neviem si predstaviť, žeby na mňa ľudia denne chrlili svoje problémy, ale ani si neviem predstaviť prácu niekde zavretá vo fabrike či už v kancli alebo za mašinou. Naozaj neviem, mám v sebe veľký zmätok!

Letné výlety

31. ledna 2011 v 14:41 | Letície
Ako každý rok si zimu krátim plánovaním leta. Tento rok som si naplánovala okrem BA, zmeny vlasov aj niekoľko výletov.
Tento výlet vymyslel môj drahý elf. Naskôr som váhala, ale až mi to ukázal na fotkách tak máme jeden výlet už naplánovaný. Pôjdeme na Vršatec.
Honosné bradlá týčiace sa nad Váhom patria medzi slovenské dominanty. Nachádza sa tu aj hrad, ktorý je dnes už minimálne dochovaný a celkom splinul s bradlami.
heshjasd
Vršatecké bradlá

Budúcnosť očami predstáv

2. ledna 2011 v 13:10 | Letície
Tak napadlo mi stvoriť článok, ktorý odzrkadlí všetky moje priania do budúceho roka. Keďže ešte nie je neskoro a je teprv 2.1. tak by som si chcela jemne naplánovať budúci rok. Semtam použijem nesplniteľné bludy a možno sa na tom na konci roka veľmi zasmejem :-)

bk

Nekomunikatívna víla

12. listopadu 2010 v 14:28 | Letície
víla
V čom spočíva celý môj problém? Mám strach s akejkoľvek komunikácie, samozrejme s výnimkou najbližších, ktorých poznám od mala.
Už ako trojročná som sa bála akokoľvek prejavovať, známy mojich rodičov si začali sťažovať, že ich nezdravím. Tento problém som čiastočne potlačila. Podotýkam, že len čiastočne.
Bod č.1 Komunikácia
Môžem sa akokoľvek snažiť, ale radšej budem v triede sedieť sama v kúte, než aby som zdvihla svoj veľký zadok a šla s niekým kecať. Cez víkendy vonku radšej ticho čuším, než aby som sa smiala na celé kolo, alebo nedajbože vyjadrila svoj názor. Za svojmi názormi si stojím, ale neoponujem iným a radšej si to nechám pre seba. Čo sa týka zdravenia, ak mám niekoho pozdraviť radšej prejdem na druhú stranu ulice a keď už sa premôžem tak kŕčovito poviem ahoj.
 
 

Reklama