Krátka poviedka na sloh

2. února 2011 v 17:23 | Letície |  Poviedky
Kam nás zaviedlo klbko
                Zachveli sa závesy a do izby prenikol neľútostný severský vzduch.
"Maja! Zatvor to okno!", neľútostne som ju ohriakla. Popri čítaní dobrej knihy mám rada teplo a pokoj, zatiaľ čo Maja z nudy starostlivo vetrá a snaží sa mi strpčiť život. Maja je moja o štyri roky mladšia sestra. Ani chvíľu neusedí na mieste a na dievča vo svojom veku sa naozaj nechová. " Nerob tragédiu, veď len vetrám",odvetila popod nos.
Nechcela som vyvolať hádku, tak som si len pomyslela svoje. Myslím, že vetrať v mínus tridsiatich stupňoch nie je vcelku normálne. Avšak už sa nad tým nepozastavujem u Maji je normálne všetko.


Prešla ma chuť čítať tak som sa pobrala do kuchyne.
Spoločnosť mi robil náš obézny kocúr Faun. Začal sa mi prepletať,
teda skôr predierať pomedzi nohy. Podľa preukazu pôvodu to má byť siamská mačka, štíhla a obratná v každej situácii. Faun skôr pripomína sud posúvajúci sa nohami. Avšak komplexy nemá a chutí mu stále. Starká ho rada prepcháva domácimi jogurtmi, na ktoré dostala robot minulé Vianoce. Vlastne odvtedy je Faun trochu viac pri tele.
Vo víre svojich myšlienok som začula starkú z kuchyne. " Lis, zober Maju von stavať snehuliaka, mám veľa roboty". No super, kráľovná si zmyslí snehuliaka a ja mám ísť zamrznúť. "Veď je -30, mrzne a snehuliak v takej zime nepôjde postaviť", snažila som sa z toho nejako vyhovoriť. Avšak nula bodov, starká rozhodla že ju v kuchyni mať nemôže a Maja už celá natešená stála na chodbe a otvárala dvere. Mala by som si pohnúť lebo sa mi stratí v lese. Nedobrovoľne navliekam dva svetre, čapicu, šál
a otvorím dvere.
Schmatnem termosku s čajom, ktorá tu bola mimochodom iba tak náhodou už pripravená a poberiem sa von. Faun ma predbehol. Zase ukradol starkej klbko bavlny, už vidím ako bude večer vyvádzať že nemá z čoho štrikovať.
Pozastavujem sa nad tým, kde berie toľkú energiu.
Ale nevadí, tma bude až za hodinu tak ich dúfam oboch unavím a do večera o nich nebudem vedieť.
Maja neúspešne stavala kocky zmrznutého snehu na seba, pripomínalo to skôr nášho predavača v samoobsluhe, ako snehuliaka. Malý, tučný, zhrbený a nepravidelne stavaný.
Uliala som si trochu teplého čaju s tým a hľadala prítomnosť Faunovej teplej srsti. " Maja, kde je Faun?". "Neviem, asi sa išiel prebehnúť". Áno, asi áno skoro 20 kilový kocúr sa išiel prebehnúť, tú jej chladnú hlavu a ľahostajnosť milujem.
Musím ho nájsť než bude tma, možno mu bolo zima a išiel starkej snoriť do kuchyne. Nechcem ju tam nechať vonku samu, aby sa nakoniec nestratila aj ona.
Možnosť, že ju aktuálna činnosť bude baviť ešte pár minút bola nepravdepodobná , ale rozhodla som sa to risknúť. Rýchlo som vbehla do domu celá od snehu, zamokrila som všetky koberce čo sa dali a vbehla do kuchyne. Avšak náš drahý Faun, nikde.
Starká na mňa hodila nechápavý výraz. "Stalo sa niečo?" Kývla som rukami a utekala von skontrolovať Maju. Tá si však hľadela svojho výstavného snehuliaka. "Lis, myslíš že keď mu urobím vlasy bude vyzerať lepšie?" "Aké vlasy?" Pozrela som sa na ňu čo zas blázni a v tom mi to došlo. Klbko. Faun si zo sebou von niesol klbko. Klbko, teda len jeho malá časť bola u kríku a pokračovalo ďalej. Dúfala som, že aspoň ako správny hľadaný zanechá stopy v snehu. Nemýlila som sa.
Začalo sa stmievať, ale boli sme už priďaleko od domu.
Jeho stopy sa mi začali mýliť so stopami lesných tvorov, avšak čiara, ktorú zanechalo jeho brucho bola neprehliadnuteľná. "Lis, nevrátime sa? Na týchto miestach som nikdy nebola" A naozaj, v tejto časti lesa som ešte ani ja nikdy nebola. "Nie, musíme ho nájsť.". "Čo sú to za svetielka?"
Jej otázku som síce počula ale hlavou mi lietali iné myšlienky ako tieto svetielka. Počkať! Svetielka sú teraz všade naokolo nás. Schytila som Maju k sebe. Nikdy som nič také nevidela. A počítam že ani neuvidím. Tisíce malých svetielok poletovalo okolo nás. "Jééj, aké veľké svetlušky". Obávala som sa však že to nie sú svetlušky. Vyzeralo to ako prerastená včela s dlhými nohami a rukami a s vlasmi. Toľko fantasy kníh som prečítala, ale nikdy by som si nepredstavila žeby som tie vymyslené príbehy mohla zažiť. " Lisa, pozri to sú ozajstné lesné víly!". Majin monológ pokračoval a ja som onemela od úžasu. Ak to je sen, tak sa nechcem nikdy prebudiť. Hneď nato mi jedna priletela k hlave. Prezerala som si ju ako najdôkladnešie viem. Drobná postavička sťa 5 centimetrov, nôžky, rúčky ako človek, trblietajúce vlásky a špicaté uši. Na sebe mala niečo do zelena. Tak ako to vo svojich knihách opisujú rôzny autori pre deti. "Nikdy si nevidela lesnú vílu?" hodila tá malá pani na mňa nechápavý výraz. Priznám sa že víly nevídam každý deň a tak ako Maja som mala stále ústa dokorán.
"Nie je bežné, že sa v našom kraji v noci pohybujú ľudia" . Skoro som zabudla, veľa hodín,
večera, starká a FAUN! " Prepáčte, nevideli ste tu tučnú siamskú mačku?" Nič, iné mi nenapadlo. Opýtala by som sa milón vecí, veď lesné stvorenia nevídate každý deň v autobuse. " Mačiek tu máme neúrekom, zistili sme že sú pohodlný dopravný prostriedok" . Ústa sa mi otvorili ešte väčšmi. Faun ako dopravný prostriedok? Maja sa len chichotala. Bolo vidno, že sa jej tu páči a je to zaujímavejšie ako stavanie snehuliaka. "Náš kocúr Faun sa niekam zatúlal, hľadáme ho už asi dve hodiny, je zima, tma a myslím že už netrafíme naspäť". Nestihla som dohovoriť, víla sa na mňa len usmiala a v tom sa naokolo začalo hromadiť veľké množstvo mačiek. Stovky rôznych plemien a veľkostí. To snáď museli utiecť z celej krajiny. Mačky však nie sú sami. Na ich chrbátoch sedia tiež víly. Nie, to nie sú víly. "Lisa, to sú vílovia?" "Ale, kdeže vílovia škriatkovia a elfovia." A odrazu zacítil trenie u nôh. Náš stratený kocúrik. Víla vyšle signál svojim spoločníčkam a vydávajú sa s nami na cestu späť. Len potichu dúfam, že starká nebude príliš vyvádzať. No vidíte, kam až nás zaviedlo klbko.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.