Aj dúha má niekde koniec (6.diel)

18. února 2011 v 19:03 | Letície |  Poviedky

Historické okienko:
Keďže som predchádzajúce časti písala minulý rok, poslednú časť niekedy v októbri tak by nebolo na škodu zopakovať si podstatné časti nášho príbehu. Aneta sa spolu s mamou prisťahovali do Prahy cez letné prázdniny, tesne pred začiatkom nového školského roka. An, mala nastúpiť do tretieho ročníka na českej škole a začleniť sa do nového kolektívu. Niežeby bola škaredá, zlá či nepriateľská. S ľuďmi vcelku dobre vychádzala ak oni dobre vychádzali s ňou. Narodila sa s takzvanou "treťou mozgovou hemisférou". Lekári nedokázali vysvetliť vznik tohto výrastku, ale od mala s ním mala väčšie problémy. Najprv ešte keď nevedela rozprávať vedela čítať myšlienky a predvídať čo sa kto chystá urobiť. Rodičia si mysleli že je natoľko bystrá, avšak skutočnosť bola inde. Niežeby nebola bystrá, okrem svojho nezvyčajného daru dostala do vienka aj inteligenciu, avšak s čítaním myšlienok prišli aj vízie a halucinácie. Aneta sa v škole uchytila vcelku rýchlo. Už prvý deň si našla priateľku Lucii a počas prvého týždňa dostala nové knihy, rozvrh a spoznala sa so zvyškom triedy. Zatiaľ nikto netušil o jej schopnostiach...

duha1


Pondelok, 2. týždeň v škole

    Sedela som u starej mamy na káve. Rozprávali sme sa o živote, popíjali kapučíno a nahlas počúvali rádio. Počujúc hlasné melódie som sa zatriasla, zahmlilo sa a ocitla som sa vo svojej posteli. Ach, tá nostalgia za víkendom a potom tie pondelňajšie rána.
Hudba sa šírila z kuchyne, kde si mama veselo a hlavne nahlas pospevovala. Moja izba po týždni vyzerala omnoho prívetivejšie. Krabice úplne zmizli, mama sa angažovala vo výbere nábytku a doplnkov do domu. Niežeby bola nejaká dizajnérka, ale ju prosto bavilo neustále niečo nakupovať. Nezazlievala som jej to. Robilo to radosť aj jej aj mne. Do izby mi tým pribudla jedna veľká skriňa, ktorú myslím, že nestihnem naplniť do konca života, ale ako hovorí mama voľný priestor sa vždy zíde. Taktiež pribudol stôl, lampa, obrovité zrkadlo (ktoré avšak vôbec nevyužijem, pretože svoj odraz priveľmi v láske nemám a je mi vcelku jedno ako vyzerám), závesy, poličky a kopa miesta pre moje knihy.   Neohrabane som sa pozviechala z brlohu a potackala sa po schodoch. Mama samozrejme ako vodca čaty už čakala v pozore pri sporáku a varila párky. Hlasito ma pozdravila, ale ja som jej len kývla keďže som vôbec nemala náladu. Ráno prebehlo celkom hladko. Mama mi nevenovala priveľkú pozornosť, lebo vie že keď nemám svoj deň tak na mňa nemožno tlačiť, tak zobrala telefón a usadila sa v pracovni.
Navliekla som na seba nohavice, obľúbenú vyťahanú mikinu Purgatory (ktorú som si kúpila pred rokmi na ich koncerte) a zašnurovala topánky. V rýchlosti som zdrapla tašku a natlačila do úst jeden malý párok. Električku som stihla len tak tak. Vodič si asi za ten týždeň na mňa už zvykol počkať.

Takto sa dá zhrnúť moje prvé pražské pondelkové ráno. Vystúpila som na tradičnej osmičke z električky a prešla popri starkinom činžiaku. Víkend so starkou bol skvelý, boli sme spolu v meste, popíjali sme kávu, rozprávali sa o starých časoch. Dozvedela som sa čo to o niektorých ľuďoch, ajkeď klepy nemám v láske niekedy nie je na škodu sa niečo nové dozvedieť. Prechádzala som popri známych topoľoch pri vchode do školy. Už mi tu chýba len Lucie. Ale moja radosť bola predčasná a z diaľky som ju počula jačať. "Anetá, stój nebuď labuť!", mávala na mňa ešte od cesty. Prevrátila som očami a čakala smršť informácií. "Ahoj, ako sa máš? Čo víkend? Ja som sa bavila bohovo. Boli sme oslavovať začiatok školského roku. Bola to veľká prča, veľa ľudí, veľa pitia a zábavy...", a pusa jej frčala stále rýchlejšie. Zaznamenala som len pár faktov, že bola v nejakom klube, že toho veľa popila a že sa zmienila O MNE? Ako som tak kráčala po schodoch do biológie tvár mi zbledla a ja som skoro zakopla. "Čo si komu hovorila o mne?", vyčítavo som si ju premerala, keďže neznášam keď ma niekde preberajú a ešte k tomu nejakí opilci. Lucie zostala prvý raz mlčať. A ja som vedela, že je nahraná. Jej oči a hlava mi povedali všetko čo som chcela vedieť.

"Nie Luci, do žiadneho klubu s tebou nepôjdem!", odvrátila som zrak a v tom mi došla jedna podstatná vec. Prezradila som sa! Lucie mala otvorené ústa a pozerala na mňa ako teľa na nové vráta. Najskôr nevedela či mi to povedala alebo či sa premiestnila v čase. Celú prvú hodinu len ticho sedela. Bola som veľmi nervózna, lebo viem, že jej sa pusa nikdy nezatvorí. Po zvyšok dňa sme prehodili len pár slov a väčšinou som sa bavila s ostatnými. Veľa spolužiakov sa jej pýtali, kto jej zomrel, keďže boli zvyknutí že neustále melie. Ona len pozerala na mňa. Na poslednej hodine dejepisu sa jej pustila krv z nosa a trvala na tom, aby som s ňou šla na wécko, ževraj sa bojí že odpadne. Profesorka len kývla rukou. Doteraz neviem, prečo čakala celý deň. Krv z nosa jej samozrejme netiekla a ona ma zatiahla do šatní. " Mala som halucináciu, alebo si vedela čo chcem povedať?", hneď spustila súrne čakajúc na odpoveď. Bola som v rozpakoch.

V predchádzajúcej škole ma pre môj dar odsúdili. Ako mám vedieť, že tu to bude iné, že to Lucie nevykecá, alebo že ma nezavrhne. Hľadiac do zeme som spustila: "Luci, vieš ono je to zložité a neviem či nastal ten správny čas". Chytila ma za dlane a usmiala sa. "An, a kedy keď nie teraz. V tebe vidím ozajstnú kamarátku. Nie ako tie ostatné preafektované pipiny. Si iná, nie v tom ako vyzeráš, ale v tom ako premýšľaš. Vieš človeku porozumieť po vnútornej stránke. Dovoľ to prosím aj mne." Do očí sa mi vtisli slzy. Toto bola asi najkrajšia veta akú som kedy počula zo strany inej ako rodinnej. Poznala som ju sotva týždeň, ale aj za ten čas sme sa o sebe dozvedeli veľa a nikdy sme sa nerozprávali o veciach, čo kde, kto, s kým. Ajkeď ona hocikedy niekoho okomentovala, ostalo to bez reakcie. Tak prišla nato, že nemám záujem sa starať do ostatných ale venovať sa iným veciam. "Neplač prosím, ver mi..." Vôbec som nevedela či robím dobre alebo zle a vyrozprávala som jej svoj príbeh, na jednej strane som si aj myslela že to vykecá polke mesta, ale na tej druhej mi čosi vnútri hovorilo, že by som to mala aspoň skúsiť. Kto iný keď nie ona. Chcela som sa ponoriť do jej myšlienok a zistiť či to myslí úprimne.

Ale na moje obrovské prekvapenie som nevidela nič. Prázdnota a moje emócie ma nenechali chladnou po zvyšok dňa. Na obed som nemala ani pomyslenie a Lucie s dobrou náladou, že vie viac ako ostatní odkráčala domov. V ten deň už som toho veľa nestihla. Po ceste zo školy som si kúpila vo večierke nejaké pečivo a džus, nech nie som celý deň o hlade. Vybavila som si hodiny basgitary v miestnej umeleckej škole a ponáhľala sa na električku. Mama samozrejme nebola doma. Ako obyčajne obiehala všetkých svojich klientov a stále niečo vybavovala. Otvorila som si knihu a stratila som sa v snoch.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 veruce veruce | Web | 18. února 2011 v 22:30 | Reagovat

Dobré, jen pokračuj :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.