Aj dúha má niekde koniec (5.diel)

6. listopadu 2010 v 11:06 | Letície |  Poviedky
Z triedy sa ozval milý hlas. "Vstúpte!" Oblial ma studený pot a srdce mi bilo ako na poplach. Suchá na mňa hodila nepríčetný škodoradostný ksich a otvárala dvere. Samozrejme musela vojsť prvá. Ako náhle vošla zahrkali stoličky a všetci študenti sa postavali. "Seďte!", poznamenala povýšenecky. Hneď za ňou som išla ja. Absolútne som sa nesústredila na okolie, akurát som zavrela dvere. Za katedrou sedela známa tvár. Vôbec som si nevedela spomenúť odkiaľ ju poznám.
duha1

V triede bolo hrobové ticho. Suchá sa vybavovala s učiteľkou a ja som tam iba tak stála. Nejaké dievča na mňa začalo mávať. Pozrela som sa lepšie a uvidela Lucii. Áno, tá bláznivá baba čo ma vyľakala pri vchode. Videla som, že sedí sama tak mi napadlo že si k nej asi sadnem. Keď som si premeriavala triedu bolo tam naozaj málo dievčat. Bola som v takom strese, že som ani nestíhala vnímať ich myslenie.
Suchá sa otočila ku mne "Slečna Schleimannová, poďte prosím sem!". Podišla som ku katedre. "Toto je profesorka Michaela Fritová, bude tvojou triednou profesorkou a zároveň ťa bude učiť geografiu. Myslím, že som priniesla všetko veľa šťastia slečna Schleimannová. Dovidenia!". Študenti sa opäť postavili z lavíc na pozdrav. "Myslím, že sme už mali spolu tú česť však Aneta? Môžem vám hovoriť menom?" "Isteže môžete", dodala som z úsmevom. Na predchádzajúcej škole som bola zvyknutá na vykanie a oslovovanie priezviskom. Profesorka Fritová vyzerala vcelku normálne a bola ku mne naozaj milá. Po celý čas sa usmievala a bolo vidieť, že Suchú neberie príliš vážne. Asi je aj dosť mladá. Nízka, štíhla s polodlhými mahagónovými vlasami a veľkými očami.
Postavila sa do prostred triedy pred tabuľu. " Toto bude Vaša nová spolužiačka, doteraz žila v Nemecku, do Prahy sa prisťahovali ešte len včera" Slečna Fritová rozprávala všetko čo videla v mojich spisoch. Pomaly ale iste som sa pripravovala na svoju reč, kedy sa budem musieť predstaviť novým spolužiakom. Neznášam takéto formality.
"...a teraz sa Vám Aneta sama predstaví".

Zhlboka som sa nadýchla. "Ahojte, volám sa Aneta Schleimannová a mám 17 rokov . Narodila som sa v Prahe, ale väčšinu svojho života som prežila spolu s mojou mamou v Nemecku. Mám rada zvieratá, literatúru, históriu a metalovú hudbu. Vo svojom voľnom čase rada kreslím, chodím do prírody a hrám na basovú gitaru " prehltla som a naznačila som Fritovej, že asi viac nemám čo dodať. Fritová to pochopila a povedala mi že si mám ísť sadnúť.
Ako som sa vybrala do uličky medzi lavicami, Lucie už vedela že mierim k nej. Sedela v strednej rade v poslednej lavici.
"Ahoj!" "Čau." "Ja som vedela, že ťa šupnú do našej triedy. Bolo to viac než jasné", poznamenala.
Nejak som jej nevenovala pozornosť. Skôr som sa sústredila na ostatných. Nikto z nich už nemyslel na mňa a absolútne im vypadlo že tam som. Slečna Fritová stála uprostred triedy a poučovala nás čo nás čaká v tomto školskom roku.
"...mimo iného tento rok Vás čakajú delené hodiny chémie a biológie, budete spojení so septimou."
Už ani Fritovú som toľko nepočúvala. Ručičky hodín a pomaly blížili k pol desiatej, k našemu plánovanému odchodu so školy. Lucie mala po celý ten čas monológ. Stále niečo rozprávala. Tú babu nešlo absolutne zastaviť. No čo aspoň sa nebudem nudiť.
"...tak myslím, že som Vám toho povedala až dosť. Zajtra si prineste pero a papier napíšeme si rozvrh a od pondelka ideme nato". Dodala s úsmevom a dala pokyn na opustenie triedy.
Chvalabohu. Bolo to už dosť nezáživné. Noví spolužiaci neboli ničím výnimoční. Bolo tám pár fifleniek, niekoľko športovcov, bifľošov a nezaraditeľná bláznivá spolusediaca. Klasická trieda na gymnáziu.

Ocitla som sa na chodbe a chcela som ísť z davom von s Alkatrazu. Nakoniec cesta do našej domovskej triedy, ako sme ju nazvali, nebola až taká zložitá raz doľava, dlho rovno a zas doprava, schodisko a už som bola pri jedálni.
Po celú tú dobu sa na mňa lepila Lucie, už aj telefónne číslo a adresu zo mňa vymámila. No čo, aspoň nebudem taká osamelá. Nejak som ju už prestávala vnímať, stále niečo rozprávala. Zrazu sa predomnou zjavila tá baba. Červené vlasy, čierne oči a čierna mikina. Prezrela si mňa a pokračovala v chôdzi.
"Ach, to je Líza. Akokeby si jej z oka vypadla," vypustila zo seba Lucie vnímajúc, že ma tá baba zaujala. "Líza? Prečo Líza?", so záujmom som jej prvýkrát reagovala na jej monológ, ktorý ústil do dialógu. "To je prezývka, ktorú jej dala profka Štepničková. Často nosí všelijaké sadistické a nacistické trička a raz mala tričko Bathory. Podľa toho jej dala prezývku Elizabeth, a z toho Líza. Celá škola jej hovorí Líza. Vlastne ani neviem, ako sa volá normálne," vypadlo z nej po chvíli. Videla som že pojmom nacistické a sadistické tričká označila tričká metalových kapiel. Neviem čo bude hovoriť na mna keď vytiahnem tie svoje. "Oh, pekné..", posnažila som sa o reakciu.
Tak toto je tá Líza, ktorú spomínala tá pani pred školou. Chcela by som ju spoznať...

Na tejto škole som bola síce len prvý deň, ale už som sa cítila inak. V Berlíne som čítanie myšlienok používala na zabitie nudy, keď som sa sama prechádzala po meste. Teraz vidím, že to potrebujem len zriedkakedy. Lucie je rodený tlmočník s frázou "Čo na srdci, to na jazyku" a ostatní? Uvidíme, ešte som nemala tú česť sa s nimi zoznámiť.

By Letície
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 veruce veruce | Web | 6. listopadu 2010 v 13:33 | Reagovat

"Nacistické a sadistické tričká" jak výstižně popsané z pohledu nezasvěcených :D Líbí, jsem zvědavá, jak to bude pokračovat :)

2 Letície Letície | Web | 6. listopadu 2010 v 13:48 | Reagovat

Opäť som tam použila veľa vecí z vlastnej skúsenosti :D A ďakujem :)

3 Bloody Desire Bloody Desire | Web | 6. listopadu 2010 v 21:20 | Reagovat

Vážne dobré...:-)) uplne ty... :)

4 Swjatoslaw Swjatoslaw | E-mail | Web | 29. března 2012 v 14:46 | Reagovat

Super blog ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.