Začiatok konca

12. října 2010 v 16:46 | Letície |  Poviedky
breh
Zdvihol sa vietor a okno neúprosne trieskalo do stien. Záves poletoval ako zmyslov zbavený a kvapky dažďa dopadali na jej tvár. Bol pondelok ráno. Nemotorne sa pozviechala z postele zatvorila okno a zapla kúrenie. Prvá cesta smerovala do kúpeľne. Opláchla si tvár, umyla zuby a popritom premýšľala čo mala na robote, čo nestihla. Zabudla úlohu z matematiky. "Veď si ju napíšem pred hodinou", pomyslela si a pobrala sa do kuchyne po nejaké raňajky. Poraňajkovala, nahádzala do tašky potrebné učebnice a ponáhľala sa na vlak. Rozprestrela dáždnik a vydala sa naprieč tmavou ulicou. Po ceste si zapla v sluchátkach svoju obľúbenú hudbu a vydala sa smerom k nádražiu.

Ako každé ráno jej spoločnosť robili deti, ktoré išli do škôlky. Milovala deti, bola to jej radosť zo života. Rozumela si s nimi ako s nikým iným, bezstarostné bezduché reči, myšlieky plné fantázie a nekonečného sveta rozprávok. Nejako veľmi sa zakecala, "Fú o tri minúty mi ide vlak!" utekala aby jej neušiel. Nestíhala preskakovať kaluže, ktoré špliechali ako o závod na jej nový kabát. Možno by bolo lepšie keby zrovna dnes vlak nestihla...
Výpravca zapískal a vlak sa chystal na odchod. Rezko sa vyšvihla na schodky a otvorila vozeň. Pohodlne sa usadila v prázdnom kupé a vyzliekla si kabát. Jej zasnená tvár sa odrážala v zahmlenom okne. Cesta trvala asi dvadsať minút, dnes jej to však pripadalo ako celá večnosť. Oprela sa o okno a za rytmickej jazdy vlaku zaspávala. Ocitla sa v zahmlenej krajine pred riekou. Na rieke bola loďka a starček. Všade bolo až hrobové ticho, ale vnútorný hlas ju volal ďalej. Podišla ku starčekovi a nasadla do loďky. Mal belaso modré oči a úzke pery. Celé telo mal zvráskavené a pokryté stareckými škvrnami. Na sebe mal nejaký kus bielej roztrhanej látky a plátené čosi na nohách. Bezslova sa postavil vedľa nej a tyčou uviedol loďku do pohybu. Rieka bola búrlivá, ale loďka sa vôbec nehýbala. Plávali strašne dlho, nebolo vidno ani jeden koniec rieky. Z nudy si prezerala okolie. Nikde nič, len šero a hmla. Zrazu počula hlas. Známy hlas, ktorý volal jej meno. Alica..Alica. Rozhliadla sa dookola a nikde nikdo, len útly ničnehovoriaci starček. "Kde to som?", opýtala sa ho. On len sklopil zrak a rozplynul sa. A potom už len tma, nekonečná tma. Rieka sa čím ďalej, tým väčšmi vzďaľovala a pripomínala biele svetlo. Otvorila oči. Alica..Alica, volal známy hlas. Bol to hlas jej mamy. Nad sebou videla jej vystrašenú tvár. Všade naookolo bolo všetko biele. "Čo sa stalo?" nechápavo sa opýtala. "Alica, vlak vykoľajil. Báli sme sa, že sa nám stratíš, tvoj mozog bol veľa minút v nečinnosti." Nechápavo sa zamyslela nad svojím snom. Čo to malo znamenať? Podišiel k nej lekár. "Slečna, máte obrovské šťastie. Pri vykoľajení ste utrpela ťažký úder do hlavy, ktorý spôsobil nečinnosť mozgu po dobu 6 minút. Nachádzali ste sa v stave, ktorý sa nazýva klinická smrť. Niečo mezi životom a smrťou". Lekár ďalej rozprával svoje žvásty, ona ho vôbec nevnímala. Skôr premýšľala nad svojím snom. Bol to vôbec sen?...

Zdroj fotografií: Deviantart.com by k-9999 (http://browse.deviantart.com/?q=end&order=9&offset=72#/d1c41o8)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Bloody Desire Bloody Desire | Web | 12. října 2010 v 21:12 | Reagovat

Práveže to není vubec muj vkus,ale nejak se mi šikli .. robí to ze mňa "dievča"..:DD .. keď nehledím na to jak sa oblékám :D jj tri éčka..nechám si ich a budem si k nim pridávat penízky..snád budu mnet aspoň deset é. :)

Ináč k tvojému článku vážne krásne napísané chcela bych sa nekedy ocitnút v takovej klinickej smrti abych si potvrdila či neco takové vubec može existovat..černé tunele..černá tma..já nevím no..místo teho starečka by si nejaký vjerící možno aj já vysvjetlil Boha..:) ale samozreme by sem sa chcela este prebudit... x)

2 Kristínka Kristínka | Web | 13. října 2010 v 1:00 | Reagovat

Véľmo vydarenô cici :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.