Aj dúha má niekde koniec (diel 1. úvod )

13. října 2010 v 20:45 | Letície |  Poviedky

Úvodom...

Toto je môj príbeh volám sa Aneta a mám 17 rokov. Odmalička mám problém zo začlenením sa do kolektívu. Žila som spolu s mamou v prenajatom byte v južnej časti Berlína. Som z polovice češka (môj otec je čech a chodím k babke do Prahy na prázdniny ), takže rozprávam nemecky, česky a trochu aj slovensky.

Keďže ona a jej mama mali problém nájsť si vhodné miesto v spoločnosti, rozhodli sa to zmeniť. Odsťahovať sa a začať úplne nový život niekde ďaleko, kde ich nikto nepozná. Začať nový život bez bariér a začleniť sa do kolektívu.

Narodila som sa 14.5. 1993 v Prahe. Do svojich troch rokov som tam žila, naučila som sa rozprávať po česky. Lenže som sa narodila predčasne, asi v 7 a pol mesiaci tehotenstva a bola som v inkubátore. Žiadny lekár si nevie vysvetliť moju neliečiteľnú vadu. Je to vôbec vada?
duha


Hneď po narodení som bola vystavená na umelú stravu a lekári sa domnievajú že predčasný pôrod spôsobil pribudnutie tzv. "tretej mozgovej hemisféry". Mozog sa spravidla skladá z dvoch, ľavej a pravej hemisféry. Avšak ja som sa narodila s výrastkom v zadnej časti mozgu. Nespôsoboval mi vážnejšie problémy, preto sa rozhodli jej do toho nezasahovať.

Asi približne v dvoch rokoch si moji rodičia všimli že sa správam inak ako iné deti. Čokoľvek mi mama išla urobiť, akokeby som predvídala a urobila to bez jediného jej slova. Najskôr to brali ako nejakú detskú predvídavosť, pretože som ešte nevedela hovoriť.

Keď som sa naučila rozprávať moje schopnosti sa nevytrácali. Ba naopak. Jedného dňa sa hrala v kuchyni a mama varila obed. Mali zapnuté rádio a veselo si pospevovali, v tom začala Aneta strašne kričať. Mama za zľakla a utekala k nej. V tom v kuchyni vybuchol mixér. Keby bola pri tom, asi by skončila na popáleninách v nemocnici.

Tento prípad nebol jediný. Mala úžasnú schopnosť čítať ľudom myšlienky a predvídať situácie. Čokoľvek chcela pred ňou schovať, utajiť alebo sa chystala urobiť. Všetko vedela. Nepripadalo jej to divné, tak sa tým viacej nezaoberala a na výnimočné schopnosti svojej dcéry si zvykla.

Raz sa zobudila v noci na krik. Myslela si že Aneta zas niečo videla a chcela ju pred tým zachránť. Pribehla do jej izby. Ona len sedela na radiátore a pozerala na prázdnu stenu oproti a triasla sa. Jej tvár bola bledá až zelená. V jej očiach vládol strach. Je strašné keď mama vidí svoje päťročné dieťa vyľakané na smrť. Podišla k nej. Ona sa ešte väčšmi zľakla, začala jačať a zaliezla pod stôl.

Uvedomila si, že by jej stav mala konzultovať s nejakými odborníkmi, lebo toto jej už nepripadalo veľmi normálne.

"Aneta..",začala potichu. "Mami, bež preč..Oni sú tu, ublížia nám!", histericky som jačala. Na stene som videla siluety, veľké šedé..Viem že vystupovali z tamtej steny a pozerali na mňa. Akokeby mi chceli niečo povedať. Potom už si pamätám len ako som sa zobudila v nemocnici. Mala som len päť rokov a bola som omotaná hadičkami. Moja zúfalá matka stála nadomnou a ja som ničomu nerozumela.

cv b


Od vtedy sa to stávalo pravideľne a vždy som skončila v nemocnici, kde mi pichli injekciu na ukľudnenie pretože mi nič iné mi nepomáhalo.

Viac krát som bola hospitalizovaná na psychiatrii, ale nezistili mi nič zvláštne. Len tie halucinácie. a stále dookola to isté. Mám pocit ako by ma niečo prenasledovalo. Preto som nikdy nikam nezapadla. Bola som proste divná a oni mi na stave neprilepšovali. Keby som našla naozaj dobrú priateľku, možno by sa môj stav zlepšil. Mama navrhla sa odsťahovať.

Čo sa týka mojich ostatných schopností.. Mám skvelú psychologičku. Prekvapuje vás že nie psychiatričku? Aj mňa. Ale ona hovorí, že som inteligentná mladá baba, ktorá medzi bláznami nemá čo robiť. Mám v hlave niečo ako obdobu telepatie. Vidím a počujem čo sa druhým odohráva v hlave, bez toho aby mi niečo naznačili, alebo čokoľvek povedali. Niekto si povie, to je super aj ja chcem, ale skúste si s tým žiť! Ďalej mám slabo vyvinutý zmysel predvídať situácie v krátkej dobe, zriedkakedy mám vízie. Ale neviem či sa naplnia o minútu alebo o mesiac. V tomto som sa naučila zapamätať si okolie. Najnepríjemnejšou časťou mojich "darov" sú halucinácie.
Niekedy niekoľko krát denne, inokedy týždne neviem že ich mám. Najhoršie na tom je, že neviem či sú preľudy len nejaká moja choroba, alebo mi naozaj chcú niečo povedať.


Diel 2. ( Nový začiatok )

ZDROJ FOTOGRAFIE: moje fotky
TEXT: môj

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 veruce veruce | Web | 14. října 2010 v 17:26 | Reagovat

No, to vypadá zajímavě, těším se na pokračování! :)

2 Bloody Desire Bloody Desire | Web | 15. října 2010 v 13:29 | Reagovat

Fúha fajnové x)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.