Aj dúha má niekde koniec (3. diel)

22. října 2010 v 15:14 | Letície |  Poviedky
Bolo ráno sedem hodín. Vietor rozfúkaval závesy a budík začal zvoniť neznesiteľným tónom. Natiahla ruku a snažila sa ten zvuk vypnúť. Márne, o tri minúty to celé začalo zase. Takto sa to opakovalo asi päťkrát až kým sa nevypratala z postele. Pomaly sa posadila na posteľ, rozliadla sa po izbe plnej krabíc, natiahla pantofle a pobrala sa do kuchyne. Takto sa začínalo každé jej všedné ráno. V kuchyni natrafila na mamu, ktorá je hore už od šiestej a plná elánu robaľuje krabice.
duha1

"Dobré ráno An", povedala mama počujúc ma dupať po schodoch. "Dobré mami", odvetila som jej a neohrabane sa pobrala do kúpeľne. Ako je u nás zvykom, mamina mi vždy prichystá raňajky, zatiaľ čo ja som v kúpeľni. Umytá, učesaná som asi po štvrť hodine vybehla z kúpeľne. Mamina už mi nalievala môj obľúbený pomarančový džús a podávala čerstvé pečivo, ktoré už ráno stihla kúpiť.
Dnes bol môj prvý školský deň v treťom ročníku, v novej škole. Aké to tam bude? Lepšie alebo horšie? Hlavou jej výrili tisíce otázok. "Nervózna?", opýtala sa mama."Hej, trošku",odvetila som nevnímajúc."Už je veľa hodín mala by si ísť, električka ti odchádza za štyri minúty". "Neboj mami, na električku budem ešte čakať, zväčša vie meškať", uistila som ju. Pražské električky som poznala z prázdnin, ktoré som trávila u babky. Spomenula som si na starú mamu. "Mami, po škole skočím pozrieť babke". "Dobre An, potom mi zavolaj a vydzvihnem ťa." "Nie netreba ja sa prejdem" s úsmevom som chytila mikinu a pobrala sa na električku. "Veľa štastia!" kričala na mňa mama z kuchyne. "Ďakujem mami!" zabuchla som dvere, nastavila sluchátka a vybrala sa hor do nových dobrodružstiev.

Keďže ráno bolo ešte zima, zobrala si mikinu. Nohami preskakovala kaluže a schovávala sa v tieňoch stromov pred neúprosnými lúčami septembrového slnka. Všade navôkol behali deti s aktovkami. Bolo vidlo že je 1. septembra.
Už sa blížila k prvému cieľu, keď v tom uvidela stáť električku na zastávke. Bolo to asi sto metrov, ale cez trojprúdovku. Neváhala, využila situácie jednej sekundy bez áut, preutekala cestu a hor sa do električky. Pomaly opúšťala zastávku, keď nasadla.
Ajkeď v električke nebolo miesto, chytila sa stĺpika a čakala na zastávku č.2, kde mala vystupovať.
Ako sa tak zapozerala do tvárí ľudí, hneď jej prebehlo o čom premýšľajú. Videla dievča, mohlo mať okolo štrnásť rokov, blond vlasy, modré oči a vyobliekaná po poslednej móde. Bola zamyslená a hľadela do okna, jej hlavou sa výrili vyčítavé myšlienky. "Prečo sa to muselo stať?" "Prečo práve ja?", "Určite sa tomu dalo nejak zabrániť". Aneta z nej nespúšťala zrak. Dievča bolo na jej vkus až priveľmi vyzívavé a odvážne, ale jej myšlienky povedali viac ako čokoľvek. V jej hlave sa výrilo neskutočné množstvo otázok. Z nich som vyčítala len to, že sa jej nedarí. Priatelia ju ohovárajú, chalan sa s ňou rozišiel a v kolektíve nie je obľúbená.
"Hmm, mám podobný problém" ticho som si zamrmlala popod nos. "Tink, zastávka číslo 8", ozvalo sa z mikrofóna nadomnou. Pobrala som sa k východu. Keď som vystúpila venovala som ešte jeden pohľad ten utrápenej dievčine. Stále sedela v rovnakej nezmenenej polohe a hľadela do blba.
"Aký to náročný život, keď niekto je šťastný až na púdu a niekto sa môže ísť z fleku obesiť", ďalej sa útapala vo svojich myšlienkach. Prechádzala popri bytovke, kde bývala jej stará mama. Pozrela do okna dúfajúc že uvidí jej večný úsmev a optimizmus, ale dobre vedela že sedí u susedy na káve a klebetí ako to zvykne robiť každé ráno. Pomaly ale iste sa blížila k cieľu. Neslávny ústav zvaný gymnázium, ktoré bude navštevovať po nasledujúcich 10 mesiacov vyzeral z perspektívy chodca veľmi nevábne. Mohutné topole lemovali aréál a prístupovú cestu, gymnázium sa tým mení na nedobitnú pevnosť, čiže Alkatraz. Pousmiala som sa. Že Alkatraz..

Porozhliadla som sa po okolí, ale všade len buď malé deti alebo blondýnky v obtiahnutých tigrovaných legínach. Keď sa pošťastilo tak aj chlapec, ale to tiež blondiak so slnečnými okuliarmi. "To bude ešte len zaujímavé", konštatovala keď videla zloženie Alkatrazu.
Semtam sa mihla aj nejaká normálna baba, vyčesaný konský chvost, okuliare a sveter, ale inak čisto barbie.

Jej periferné videnie zaznamenalo čiernu osobu. Automaticky sa otočila a uvidela dievča. Dievča v čiernej mikine, ktorú zdobil nevyluštiteľný klikihák a ohnivočervenými vlasmi prechádzalo asi 50m od nej. Jej tvár od úžasu onemela. Konečne videla niekoho, ako je ona. Konečne na tomto svete nie je sama. V Berlíne sa to hemžilo samími metalistami, typu dlhá čierna ofina ála Marylin Manson. Bola šťastná, že aspoň v tomto Alkatraze nebude sama.

V zápale myšlienok ju stratila z dohľadu a dúfala že sa s ňou v najbližšej dobe zoznámi. Rezkým krokom sa vybrala ku škole. Nemohla si nevšimnúť všetky hypnotizujúce pohľady. Veď kto by sa nepozrel na vysoké čierne čudo.
Ako tak pozerala na všetkých okoloidúcich mala ako nadlani ich pocity a myšlienky. Chalan, ktorý na ňu hľadel ako teľa na nové vráta, " Tá je ale šibnutá, tí čierny sa nejako množia, asi je to moderné", ďalšia baba si neodpustila poznámku " Chudera, asi má depky". A ďalšie a ďalšie takéto výplody. Prešla okolo nej nejaká ženská, asi pravdepodobne profesorka. Neveriacky si ju premeriavala "Fíha, nejaké nové dievča. Dúfam že bude tak isto dôvtipná a inteligentná ako Líza", pousmiala sa na mňa a kráčala ďalej.
Vôbec som netušila, kto je Líza ale cítila som sa tu omnoho lepšie ako v Berlíne. Ľudia boli prívetivejší. Niektorí mi venovali úsmev, alebo pozrav.Najlepšie na tom je, že nikto nemá absolútne tušenie čo dokážem a nedávajú si pozor nato čo si o mne pomyslia.

By Letície
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 veruce veruce | Web | 22. října 2010 v 20:58 | Reagovat

Nu, tak jsem zvědavá, jak se slečně chytne ve škole. Těším se na další díl a tu schopnost číst myšlenky jí vůbec nezávidím.

Btw. takhle jsem si připadala, když jsem nastupovala na střední :D

2 Letície Letície | Web | 23. října 2010 v 11:01 | Reagovat

[veruce]
V poviedkach väčšinou čerpám z vlastnej skúsenosti, presne tak si pripadám každé ráno keď prejdem hlavnou chodbou v škole :-D

3 Bloody Desire Bloody Desire | Web | 23. října 2010 v 20:37 | Reagovat

Fúha prečítala sem to celé a je to celé jak knižka..len tak dálej..takovu knižku by sem chcela čítat..lebo neekdy sa citím uplne podobne sama.. :PP

4 Bloody Desire Bloody Desire | Web | 23. října 2010 v 20:37 | Reagovat

a tež sem si myslela jak sem čítala to gymnazium ,že je to tak celkem o tebe:D!

5 Letície Letície | Web | 23. října 2010 v 23:23 | Reagovat

[Bloody Desire]
Hodne čerpám myšlenky ze svojeho života :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.