Aj dúha má niekde koniec (2.diel Nový začiatok)

14. října 2010 v 18:50 | Letície |  Poviedky

Diel 2. Nový začiatok..

Aneta mala zabalené. "Mami, nevidela si môj kabát?" spýtala som sa nechápavo. "Škoda, že nemám aj schopnosť hľadať stratené veci." Mama sa len pousmiala a ukázala na auto. "Ach, áno. Zabudla som, že osobné veci mám v aute. Všetky krabice boli už v nákladiaku. Neodpustila som si pohľad, na ten dom. Prežila som v ňom celé skoro celé detsvo, ajkeď niekedy nie veľmi pekné. Ale určitým spôsobom som to tu mala rada.

duha1



Nasadli sme do auta. Dodávka sa dala do pohybu a mama zaradila rýchlosť. Ešte som venovala posledný pohľad nášmu starému domu a hor sa do nového. Ako tak mama riadila, videla som všetko čo sa jej výrilo v hlave. Vedela to, ale aj napriek tomu premýšľala ďalej. Niekedy by som chcela byť normálna, ako každá iná baba. Mať klasické pubertiacke problémy s chlapcami a školou.. Ja som proste výnimka vo všetkom. Niekedy si pripadám ako keby som bola z inej planéty alebo bol môj život len jeden krutý žart.

Cesta by mala trvať asi štyri hodiny. Zahľadela som sa do okna. Všade navôkol boli len nekonečné polia nemeckých nížin. Prechádzali cez mesto. Na chodníku zbadala muža a dieťa. Držali sa za ruky a bolo vidno že sú šťastní. V tom sa jej zmocnil zvláštny pocit. Či skôr úskosť, pocit prázdneho miesta v srdci. Svojho otca si nepamätá. Len z maminho rozprávania, že bol veľmi šarmantný a pozorný. Mal ich obe veľmi rád. Ale zomrel pri nehode. Bol rušňovodič, vykoľajil a spolu s vlakom a ostanými cestujúcimi ho pochovala rieka. Mama preto neznáša vlaky. On ich miloval a ja ich milujem tiež. S mojimi úvahami cesta rýchlejšie ubiehala. Bola som plná napätia a čakala som čo príde. Čo prinesie zajtrajšok. Zajtra ma čakal prvý deň v škole. V nemecku som študovala gymnázium. Skončila som druhý ročník a v Prahe ma čakal tretí.

V aute bolo nesnesiteľné ticho."Mami, zapni rádio!" Cítila som, že ho nechce zapnúť, rada premýšľa a teší sa na nový život. Asi ma ani nepočula. No nič, bola som veľmi rada že je šťastná po toľkých rokoch. Našla si konečne dobrú prácu v jednej lukratívnej firme.

Prešli sme české hranice a mne už tuhli nohy. Asi to bolo na mne až príliš vidno. Mama dodala," Aneta treba ti zastaviť?", "Uhm", odvetila som a vyletela som z tej plechovej krabice ako guľový blesk. Pretiahla som si nohy a na benzínke som si kúpila čokoládovú tyčinku. " Sedumnást padesát", povedal predavač, divno na mňa zazerajúc. Cítila som že sa mu nepáčim a že by som mala radšej zmiznúť. V jeho hlave sa výrili veci typu: "Bože, tí dnešní mladí sú šibnutý." "Akokeby išla na pohreb" alebo "Veď vyzerá ako satanov poskok". Bolo mi tam veľmi divne, ikeď vnútri som sa jeho poznámkam len smiala. Hodila som mu tam dvacku a vyletela von. Mama sa na mňa pozerala s výrazom typu Čo sa zase stalo?. "Ale nič mami, pohotovo som odpovedala, nasadla do auta a rozbalila si tak ťažko získanú tyčinku.

Ako tak chrúmala, na ceduly sa objavilo Praha 54 km. Tak blízko k novému domovu. Aké to tam bude? Čo ma čaká a neminie? Zoberú ma k sebe do kolektívu aj cez to aká som?

Tieto otázky sa mi hýrili hlavou celú dobu, odkedy o sťahovaní viem. Najviac som sa bála, aby ich nevyľakali moje úžasné dary. Rozhodla som sa to pred nimi akokoľvek tajiť.

Mama mi ešte v Berlíne sľúbila psa. Povedala, že ak ma kolektív nepríjme budem mať ozajstného priateľa, ktorý ma bude mať rád takú aká som. Zaujímavé neviem, ako to funguje so mnou a psami. Budem vedieť čítať myšlienky aj psovi? Mama na mne videla môj sprosto vyzerajúci pohľad. "Čo ti opäť behá po rozume?" Vôbec som ju nevnímala a ona svoju otázku zopakovala. "Čo ti behá po rozume, neviem ti čítať myšlienky Aneta!" viem kam tým mierila. Vždy ma takto podpichovala. "Ale nič mami, len mi napadlo to s tým psom ako si mi sľúbila keď sa presťahujeme". Mama zaujala skúmavú polohu. A v hlave jej hýrili myšlienky, ktoré neviedli celkom v môj prospech. " Ale mami, budem ho denne venčiť a kupovať mu tonové sakly s krmením, čistiť po ňom bobky..Mamii.." Nemusela povedať ani pol slova, a ja som vedela že psa doma nechce. "Uvidíme An", dodala a bezmyšlienkovito sa sústredila na jazdu.

Zahrala som urazenú. Prekrížila ruky a hľadela von oknom, dobre som vedela, že toto mamu obmäkčí. "No dobre, ale ak sa o ňho nebudeš starať pôjde z domu".

Tešila som sa ako malá. "Ďakujem a objala som ju tak silno, že sme skoro vybočili z pruhu". Praha 23 km. Bolo to až desivo blízko a štyri hodiny ubehli ako voda.

Stmievalo sa, premýšľala som aké meno dám svojmu budúcemu chlpatému priateľovi. Zároveň mňa neprestali hrýzť myšlienky. Pozerala som z okna. Videla som koňa, nádherného bieleho koňa. V červánkoch západu slnka sa zdalo, akokeby sa ligotal." Mami pozeraj"! Vykríkla som. Mama ma len ohriakla "Čo zas vidíš?" Nedalo mi to a pozorovala som ho, zrazu kôň začal meniť farbu, z nádherne bielej sa menil na šedého a postupne celý zčiernel. Cválal rýchlosťou vetra po poli vedľa dialnice. Mama išla asi 120km za hodinu a on nestrácal na tempe. Slnko pomedzi mraky vypustilo červený lúč a kôn sa vytratil. Márne som ho hľadala po poli, nikde nebol.

"Čo sa stalo An?" nechápavo na mňa pozrela. "Mami, neuveríš. Videla som koňa. Ligotal sa v slnečnej žiare. Potom zmenil farbu a rozplynul sa." "Zase nejaké tvoje preľudy", dodala a zišla z diaľnice na Prahu. Bola tma a pred nami sa otvorili milióny svetielok nočnej Prahy.

"A sme doma", vydýchla si po dlhej ceste. Dodávka zastavila pred domom v tichej časti mesta. Začali vykladať nábytok a krabice. Mne nedal ten kôň. Uvedomovala som si, že to bola asi len ďalšia z mojich halucinácií. Ak to tak naozaj je, bola to najkrajšia halucinácia akú som kedy mala...

Aj dúha má svoj koniec (3. diel - Učebnice prosím!)

ZDROJ: ja
FOTOGRAFIE: moje

By Letície
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Bloody Desire Bloody Desire | Web | 15. října 2010 v 13:33 | Reagovat

Super ... toto si budem stále čítat.. x)

2 veruce veruce | Web | 22. října 2010 v 20:26 | Reagovat

Super, jdu hned na třetí část :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.